štvrtok, 16. februára 2017

Zlé veci sa dejú

Dejú. Najhoršie sú, keď zanechávajú sladkú pachuť, ako je tá na jazyku po čokoláde. Nemám ju rada, aj tak si ju dám znova, chýba mi, celý deň nechcem zjesť nič sladké a večer ma to premôže. S pocitmi narkomana, na strmom sklone dňa. Počúvam tie piesne, čítam svoje staré poviedky a plačem. Prečo sa to stalo? Každý večer líham do postele na opačnú stranu, nie tam, kde je rana. Pýtam sa prečo sa to stalo a zároveň som rada, vraciam sa k tomu, akoby som vôbec nechcela zabudnúť.

Potom mi napíše dievča, dnes si spomenulo, že to mne sa stali nejaké zlé veci a teraz, teraz žijem v rozprávke. Ako sa cítim? Je to odmena po trápení alebo milosť po zlyhaní? Zajtra s ňou pôjdem na kávu, akože vysvetliť to, ako keby som vedela.

Žijem v rozprávke? Každý deň sa niečo dotkne mojej rany... slovo, pieseň, dotyk, spomienka, fotka, pocit. Prichádza to znovu, kričím: si nahovno, neschopná žena, vyzeráš otrasne, znovu si sa nevedela ovládať a zjedla si priveľa, nenávidím sa, rozbíjam tanier, on na mňa pozerá a vidí, ako hlboko je rana, že sa zacelila iba navonok, zničila moje vnímanie sebahodnoty, vzťahu, mužov, lásky.

Toľko bolesti.

Potom sa zamknem v kúpeľni a kričím, dlhý výkrik umierajúceho zvieraťa, presne ako ten, ktorý zo mňa vyšiel, keď som sa v septembri 2013 sprchovala a uvedomila si, že som všetko zničila.



 Počujem tiché klopanie na dvere, je to on, miluje ma. Hanbím sa a nenávidím za to, ako mu ubližujem. Ako ma môže tak milovať, keď ho to bolí? Vtedy v ňom vidím Ježiša.

Už viem, čo poviem dievčaťu pri zajtrajšej káve. Nežijem v rozprávke. Iba som dostala milosť, ktorá zachránila celý môj život a ďalšiu milosť, ktorá mi potichu klope na kúpeľňové dvere. A viem, stane sa to aj o týždeň, aj o dva mesiace, aj na ďalší rok. Rana nikdy celkom nezmizne. Aj on to vie. A aj tak.

v našej kúpeľni na počiatku našej manželskej lásky odfotil Kuba Šimmer

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára