Dejú. Najhoršie sú, keď zanechávajú sladkú pachuť, ako je tá na jazyku po čokoláde. Nemám ju rada, aj tak si ju dám znova, chýba mi, celý deň nechcem zjesť nič sladké a večer ma to premôže. S pocitmi narkomana, na strmom sklone dňa. Počúvam tie piesne, čítam svoje staré poviedky a plačem. Prečo sa to stalo? Každý večer líham do postele na opačnú stranu, nie tam, kde je rana. Pýtam sa prečo sa to stalo a zároveň som rada, vraciam sa k tomu, akoby som vôbec nechcela zabudnúť.
Potom mi napíše dievča, dnes si spomenulo, že to mne sa stali nejaké zlé veci a teraz, teraz žijem v rozprávke. Ako sa cítim? Je to odmena po trápení alebo milosť po zlyhaní? Zajtra s ňou pôjdem na kávu, akože vysvetliť to, ako keby som vedela.
Žijem v rozprávke? Každý deň sa niečo dotkne mojej rany... slovo, pieseň, dotyk, spomienka, fotka, pocit. Prichádza to znovu, kričím: si nahovno, neschopná žena, vyzeráš otrasne, znovu si sa nevedela ovládať a zjedla si priveľa, nenávidím sa, rozbíjam tanier, on na mňa pozerá a vidí, ako hlboko je rana, že sa zacelila iba navonok, zničila moje vnímanie sebahodnoty, vzťahu, mužov, lásky.
Toľko bolesti.
Potom sa zamknem v kúpeľni a kričím, dlhý výkrik umierajúceho zvieraťa, presne ako ten, ktorý zo mňa vyšiel, keď som sa v septembri 2013 sprchovala a uvedomila si, že som všetko zničila.
Počujem tiché klopanie na dvere, je to on, miluje ma. Hanbím sa a nenávidím za to, ako mu ubližujem. Ako ma môže tak milovať, keď ho to bolí? Vtedy v ňom vidím Ježiša.
Už viem, čo poviem dievčaťu pri zajtrajšej káve. Nežijem v rozprávke. Iba som dostala milosť, ktorá zachránila celý môj život a ďalšiu milosť, ktorá mi potichu klope na kúpeľňové dvere. A viem, stane sa to aj o týždeň, aj o dva mesiace, aj na ďalší rok. Rana nikdy celkom nezmizne. Aj on to vie. A aj tak.
v našej kúpeľni na počiatku našej manželskej lásky odfotil Kuba Šimmer
v našej kúpeľni na počiatku našej manželskej lásky odfotil Kuba Šimmer
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára