pondelok, 24. októbra 2016

Grace.

Otvorilo sa veľa nepopísaných stránok. Množstvo neprebádaného. Premýšľanie v množnom čísle a čakanie v menej než jednotnom. Zisťujem, že ja už neexistujem a my dvaja už tiež nie. Pritom to vôbec nie je smrť, nesloboda, ani stiesnenosť. Len odrazu už neexistuje nič staré. Aj štyri biele steny nabrali nádych novoty. Aj moja myseľ, aj moje spôsoby, aj moja láska. Jedna duša v dvoch telách. V dobrom aj v zlom.









A keď tu pomaly čítaš všetky staré príbehy, tie o oknách, púšti a o slovách, pomyslíš si, že biele šaty by mohli žiariť trochu menej, úsmev na tvári by mal byť strnulejší a nemal by to byť len príbeh o mne. o ňom a o Bohu, ale aj o bolesti, zranení, zrade, klamstve, dvojtvárnosti a hriešnosti. No už dlho môžem šepkať slová, ktoré v ten deň sprevádzali moje kroky: 

Grace
She carries a world on her hips
No champagne flute for her lips
No twirls or skips
Between her fingertips

She carries a pearl
In perfect condition
What once was hurt
What once was friction
What left a mark
No longer stains

Because grace makes beauty
Out of ugly things

Grace finds beauty
In everything

Grace finds goodness
In everything

Preto sa v ten deň usmievalo moje srdce a moje šaty žiarili najčistejšou bielou a moja krehká, odpustená duša môže žiť v tele môjho manžela.


Fotili Kuba Šimmer a Welin Nagyová