streda, 25. novembra 2015

Na nohách pútnika

Nestíham žiť a život, ten plynie.
Dnes som zatúžila znovu si písať denník.
Premýšľam, kde je môj vzor, v kom leží šablóna môjho vlastného šťastia a úspechu.
Nie je. Nemá kde byť, lebo nie je.
Napísala som báseň, ešte v lete.
Neskôr som k nej pripísala poslednú vetu.
A zrazu má všetko zmysel.

Po potopení ľadového kráľovstva
som videla mnohé;
na nohách pútnika
krv pošliapaných priateľstiev
prach z črepín nedozretej neviery
bez chcenej nevery duše.
Na nohách pútnika
žalostný prach
v ktorý sa obrátime.
No dnes prvý raz
túžim
menej rozprávať
a viac potichu milovať.